Väčšina rozprávok, ktoré si pamätám od malička začínali slovami ‘kde bolo, tam bolo’, končili úžasným, aj keď vtedy pre mňa nepochopiteľným koncom: ‘i žili šťastne, až kým nepomreli’! Ako všetkym deťom vtedy aj nám sa to zdalo normálne, prekrásne, úžasné, pretože vtedy sme o živote nevedeli vôbec nič, okrem toho, čo nám bolo povedané od rodičov alebo neskôr čítané v knihách pre deti.
Až neskôr, keď človek vyrastal a spoznával reálne skutočnosti života, nespravodlivosť, zlo, chamtivosť, klamstvo, nekonečnú ambíciu, aj napredovanie v kariére aj cez mŕtvoly, zrady, udavavačstvo…Väčšina ľudí si na to zvykne a považuje to za ńormálny život podľa umele vytvorenej teórii evolúcie a ‘prežitie najsilnejšieho’ v tejto ‚ľudskej džungli’, ktorá sa zdá byť nekonečnou pre všetkých!
Lenže tí, čo sa ešte kompletne nevzdali nádeje, že musí existovať aj dobro, ktoré na samom konci zvíťazí, na základe svojej úprimnosti, aj poctivosti, aj keď nie dokonalých, cez vieru pochopia. Cez vieru, ktorá im bola daná, pretože dnes sa nikto nerodí s pravou vierou, pochopia skutočnú rozprávku života z tej najkrajšej Rozprávkovej Knihy-kníh, že pokorní a mierní ľudia budú žiť v skutočnej rozprávke a večne šťastní na rajskej Zemi!