rozprávky o živote

Mnohé veci vo vesmíre budú večné! Jeho Stvoriteľ, hmota, anjeli, ale aj poslušní ľudia žijúci večne na rajskej Zemi. Ale niektoré veci nebudú večné! A medzi nimi sú aj tupci žijúci dnes…no posúďte sami z týchto výrokov:

Argument nepravdepodobnosti hovorí, že zložité veci nemohli vzniknúť náhodou. Ale, hovoriť, že Boh je jediné vysvetlenie organizovanej zložitosti, nie je vysvetlenie. Prečo sa Boh považuje za vysvetlenie niečoho? Nie je vysvetlením – je zlyhaním vysvetlenia je pokrčením ramenami, je „Neviem!” navlečeným do spirituality a rituálov…

Inou, lepšou alternatívou je prírodný výber. Prírodný výber je kumulatívny proces, ktorý rozkladá problém nepravdepodobnosti na postupné etapy vývoja. Ak niekto tomuto nerozumie – nerozumie sile akumulácie. Prečo by sa náhoda vzniku mala riadiť vonkajším dizajnérom, prečo by sa nemala riadiť práve naopak vnútornou potrebou vývoja veci sa zlučovať a tak prežívať….

Ortodoxný izraelity totiž veria a to podľa svojho svätého písma, že i keď všetci budú proti ním Boh ich ochranní a všetkých ostatných zahubí. Oni sa preto žiadnej vojny neboja a niektorí sa dokonca tešia, že už konečne uvidia zásah Boží….

Že k ateizmu prišli vlastným rozumom po celoživotných skúsenostiach – to Vás ani nenapadne. Prečo veriacich nezosmiešňovať keď sú smiešny. Keď niekto verí v Aštara tak je smiešny, no keď sa dospelý veriaci plazia po kolenách pred neviditeľným Bohom, tak sú hodný nasledovania…

Prečítal som si doporučenú diskusiu od Kojota – našiel som tam určitý podnet pre budúci článok, ale nie som tou diskusiou nadšený. Pripomína mi to diskusiu, ktoré prebiehajú na českých ateistických weboch, kde dokážu o jednej vete z Biblie diskutovať aj niekoľko dní, že som mal obavy, či tu ide o ateistov. Tento český ateizmus vystihol to Jara Cimrman keď charakterizoval svoj vzťah k náboženstvu „Som taký tvrdý ateista, že sa až bojím, že ma za to Pán Boh potrestá“….

Ako mladý som dokonca slúžil ako miništrant, ale nikdy som nepocítil tú svätú úctu k náboženstvu a už vtedy som vedel, že tu nie je niečo v poriadku a rozlúčil som sa s kostolom. Teraz keď som už v penzii a stratil som už strach z pekla, vrátil som sa k tým pocitom a snažím sa vyjadriť slovami čo cítim. Keď začnem písať dopredu neviem čo napíšem, zatial stále hľadám svoje miesto – viem len kde nechcem byť…

…pokračovanie…